Cestou Necestou

Ani neviem, ako som sa tam dostala. Vlasne som na brusliach nestála snáď od prvého stupňa základnej školy. A hneď na Maru. Čakala som pár riadnych papuliakov, že by sa snáď až celá Mara zatriasla. Našťastie a hlavne napočudovanie sa nič také nekonalo. Dokonca som ani raz nepadla! I hafan ma strážil ako oko v hlave a nepohol sa odo mňa ani na krok. (veď kto iný by sa oňho tak znamenite staral a kŕmil? :-) 

     Je to už týždeň, čo sme sa opäť stretli pri spomienke na Jula a Romana. Je to už päť rokov, čo Julo a Roman skončili svoju púť pod lavínou v Žiarskej doline. Spomíname však na nich často, nie len v tento deň. Romana som síce nepoznala, no aj tak sa už vryl do mojej pamäte vďaka tejto poslednej smutnej spomienke na Jula. V slabej chvilke po Janicinom príhovore na symbolickom cmiteri v Žiarskej doline som sa sľúbila, že napíšem článok o tejto akcii do Liptova. (Po tých hektolitroch pálenky som potom na to skoro zabudla, našťastie mi to Babkins po víkende pripomenul). Tak tu je pôvodná verzia článku i priložená editovaná z Liptova:

     Jedna z typických Nórskych národných túr. Hrebeňovka Besseggen . Prešla som ju počas prvého leta v Nórsku a dosť ma vtedy zmiatlo, ako to bolo preplnené. Na Nórske hory priam netypické zástupy ľudí, ktorí si chceli vyjsť známy hrebeň Besseggen. Tradične sa loďkou odvezú po jazere Gjende z Gjendesheimu na Memurubu a potom túra naspäť. V lete tam teraz loďky len tak krúžia s turistami. Nečudo, veď každý chce vidieť úchvatný výhľad na tyrkysové a tmavomodré jazero, oddelené strmým zrázom.

     Jeden z mojich plánov pri návrate do Nórska bol opäť raftovať Sjou. Tentokrát som však radšej pred Českými rafting guidmi uprednostnila lokálnu spoločnosť Sjoa Rafting . (Tak trošku to rozhodnutie bolo jasné, keďže pre nich už pár rokov pracuje kamarátka Lies :-) V Sjoa raftingu som bola už počas roadtripu po Nórsku , avšak vtedy sme sa raftovaniu vyhli. A tak som sa musela vrátiť zas, aby som dotiahla plán.

     Po rokoch snaženia sa mi zostal ešte jeden nesplnený cieľ: Glittertind. Vždy bolo buď zlé počasie alebo nebol čas. A zrazu vyšlo oboje! Po príchode z treku hytte til hytte som asi týždeň na to dostala deň voľna a zrovna hlásili pekne! I keď som si ešte stále ani na deň neoddýchla, nemohla som nechať túto príležitosť len tak premrhať a tak som skoro ráno rýchlo zbalila batoh a šup ho zas do hôr.

     Jedna zo skúšok mojej odvahy a kondície bol výmysel na 5 dňový trek cez najvyššie pohorie Škandinávie, tradične v nórsku nazývané Hytte til Hytte (od chaty k chate). Odvážne sa ku mne pridala kamarátka Marie z Osla. Tak sme si ešte po večeroch v Osle v hrubom načrtli plán treku a čo budeme potrebovať na cestu. Slanina, oriešky, wifony, Demänovka, snus (niet nad zdravú životoprávu!:-D) A mohli sme vyraziť. Prvý večer sme dorazili na Hindseter , kde sme mali základný tábor na vyrazenie na túru. Čakalo nás príjemné večerné posedenie a pohostenie pri vínku pred prvým náročným dňom...

       Pri písaní rôznych cestopisov do tohto blogu som si uvedomila, že síce som strávila dokopy vyše pol roka života v Nórsku, ale poriadne som ho ešte nevidela. Je pravda, že Nórsko je obrovské a má toľko krásnych miest, že ešte stále nemôžem povedať, že by som videla všetko, ale aj tak som získala pocit, že musím niečo dohnať. Navyše na mojej mape cieľov viselo niekoľko miest a štítov, ktoré som v tejto krajine chcela ešte v tomto živote vidieť a zdolať. (áno, píšem v minulom čase, lebo práve teraz, keď sa k tomu vraciam môžem už pyšne len konštatovať: splnené a zdolané :-) Ale poďme pekne po poriadku...