Maroko

V krajine Mohameda a Fatimy

 





     Počas môjho polročného pobytu v Španielsku som si na jeseň odskočila na pár dní do Maroka. Bola to moja prvá návšteva moslimskej krajiny a tak som úplne nevedela, čo mám od toho očakávať. Samozrejme, človek pri prvej skúsenosti má skôr tendenciu byť opatrný a tak to bolo i pri tejto mojej návšteve, kým som sa otrkala.


     Už na letisku v Madride sme spozorovali nejaký pár nezapadajúci do davu. A mali sme pravdu. Keď sme šli okolo, pozdravili sme našou materinskou rečou, oni na nás vyvalili oči a zistili sme, že je to Čech a Slovenka. A tak sa stali na nejakú časť nášho pobytu našími parťákmi v neznámej zemi. 

     V Marakechi sme si našli hotelík v malých uličkách v centre starej Mediny. Tam sa samozrejme hneď núkalo mnoho neodbytných sprievodcov, ktorí nám to tam ukážu, samozrejme za bakšiš. Väčšiny sme sa zbavili. Ubytovanie sme si tiež zjednali. Skrátka všetko treba zjednávať. Chceli nás samozrejme riadne natiahnuť na cene, ešteže sme si na poslednú chvíľu všimli cenník na stene a tak sme sa už nedali! 

Výlet na Saharu


     Našim cieľom však nebol Marakech, to mala byť len prechodná zastávka na ceste do Atlasu a na Saharu. A tak sme sa vybrali hľadať miestnu cestovku. Na cestovanie na vlastnú päsť sme nemali moc času a hlavne sme neboli znalí miestnych pomerov. Našli sme cestovku Sahara Expedition, ktorá bola veľmi priateľná i cenou a hlavne nám presne sedel program jedného zájazdu. (stálo nás to vtedy cca 100 Eur na 4 dni na osobu- doprava, šofér, ubytovanie, raňajky, večere, výlety na ťavách).

Ouarzazate a Zagora

 
     Druhý deň sme hneď skoro ráno vyrážali z Marrakechu smer Atlas. Ráno sme ešte vykšeftili pred pekárňou čerstvé bagety z rozvozu. Musím povedať, že pečivo tu bolo snaď také dobré ako u nás doma a určite ďaleko lepšie ako to naše supermarketské. Dali sme si ešte výbornú kávičku a cesta mohla začať. Cez Atlas sme trochu prefrčali ale aspoň sme stáli na miestach s peknými výhľadmi. Trochu mi to pripomínalo vnútrozemie Islandu. Prvá väčšia zastávka bola v Ouarzazate, kde je v kopci staré mestečko akoby uplácané z hliny. Sú tu i známe filmové atelieri. Potom sme dlhou nekonečnou cestou pokračovali do Zagory, kde sme tak nejak boli vmanipulovaní k tomu si kúpiť tie ich turbany (samozrejme dobre za draho). No ale nakupovanie spomeniem neskôr. Tu nás na záver dňa čakal prvý výlet na ťavách k stanom v kamennej časti Sahary. Berberi nám pripravili tradičné jedlo- akýsy mix kura, zelenina, zemiaky v ich tradičnej nádobe v ohni a pripravili nám večerný kultúrny program v podobe hrania na bubny a spievania ich tradičných piesní. Tu sme spali všetci pospolu pod veľkým stanom.

Merzouga

 
     Ráno nás privítalo ružové zore a krázny východ slnka. Tradičné raňajky- výborné pečivo, maslo, džem, káva, čaj a vyrážalo sa naspäť. Cestou nás odchytili miestne decká a snažili sa vyžobrať cukríky alebo aspoň niečo. Najväčšia chyba je niečo dať. Potom sa ich už nezbavíte a navyše ich učíte na zvyky, že modlikaním všetko dostanú a nemusia robiť. Jeden člen našej posádky (celkovo sme boli ôsmi- z toho my dve SK-CZ dvojice) dal jednému dieťaťu fľašu vody. No to bola konečná! Zbehli sa na nás do 10 sekúnd všetky deti z okruhu 500 m ako osy na med!

     V tento deň nás čakal dlhý presun okrajovými časťami púšte so zastávkou v reštaurácii uprostred ničoho, potom ešte zastávka na nákup v Risani a cieľová stanica dlhého dňa v aute- Merzouga. Maličká dedinka s pár hotelmi blízko obrovských, stále sa presúvajúcich dún Erg Chebbi. Tu nás znovu posadili na ťavy a asi hodinku a pol sme šli do malej oázy uprostred dún. Piesok hral rôznymi farbami pri západe slnka. Večer nám berber zas uvaril tradičnú večeru a potom s nami večer posedel. Tu sme zistili, že má očividne problém s alkoholom, lebo hneď zisťoval, kto čo doniesol a koľko a nestriaslo ho ani po domácej 52jke. Ľutoval len, že sme vzali len ploskačku a že sme fľašku nechali v aute v Merzouge! Chyba! Celý večer fajčil kif, čo je nejaká miestna náhrada marihuany. Dokonca sme sa dozvedeli, že v Maroku je zvykom, že prvorodený syn sa vola vždy Mohamed a prvorodená dcéra Fatima. Až potom druhému môžu rodičia zmeniť meno. Tak sme sa smiali, že ak sa niekto volá inak, s istotou sa môžeme spýtať, ako sa má brat Mohamed?

Todra a Dádais


     Túto noc mal každý pár vlastný šiater. Ale zima bola vcelku kvalitná. Budíček skoro ráno a cesta karavanou pomedzi duny pri východe slka bola hneď po ceste pri západe slka jedným z najväčších zážitkov. Dokonca mi nevadilo ani, že som musela skoro ráno vstávať. Po raňajkách na hoteli sme vyrazili smer Todra. Tešila som sa na horské sútezky, ktoré nás čakali. Cez Todru sme mali dosť času sa poprechádzať. Odtiaľ bola zastávka v mestečku Tenerhir.  Tu nás previedli miestni farmári políčkami a olivovými sadmi. V centre bola vybavená exkurzia u tkáča kobercov. Obchodné a predajné taktiky mal zmáknuté výborne teda! Skoro som s jedným odišla (možno i odletela ako v rozprávke o Aladinovi :-).  Do sútezky Dádais sme už však dorazili až podvečer a to sme ešte pár metrov od hotela dostali defekt. Toto bola asi jediná noc v hoteli, ale musím povedať, že pod tým stanom bolo ďaleko teplejšie a príjemnejšie. Keďže bol november a na čo kúriť, do rána som mala skoro z nosa cencúle. A to sme v noci boli požiadať aspoň o dáky ohrievač, lebo nepomohol ani spacák a perina dokopy! A to nám vytiahli kdesi z pivnice nejaky plynový plameňometový ohrievač a celú noc som pre zmenu tŕpla aby to nebuchlo, alebo sa nevznietilo. No veselo.


Atlas 

 

     Tak a cesta na púšť sa pomaly ale isto skončila. Cestou do Marakechu sme sa ešte zastavili v horskom sedle v Atlase, kde sa nám snažili predať všetko čo mohli. Dokonca vytiahli i nové praktiky, že majú pohľadnicu od niekoho z Prahy a že ju chcú preložiť ( tá bola ale asi snaď 30 ročná). Ja som nakoniec odišla s dreveným bubnom (ale zjednala som ho celkom slušne a aj tak som ho chcela kúpiť :-). A ešte sme vykšeftovali nejaké skameneliny za paraleny a brufeny.

Marrakech a jedlo


     V Marakechi sme sa potom ešte pomotali deň po centre, súkach a okolí. Vychutnali sme si miestne špeciality na trhoch, ktorých sme sa prvý deň trochu báli. Fakt je ten, že na trhu sa tých ľudí premelie toľko, že je tam stále všetko čerstvé a jedál a špecialít od výmyslu sveta. Neustále som si vychutnávala marocký Minttee s obrouskou kopou cukru. Fakt tam môže človek ochutnať výborné jedlá za pár šušňov. Netreba sa hlavne báť trhov. Jediné na čo si treba dávať pozor je voda. Kupovať a piť zásadne balenú.


Nakupovanie


     Doniesla som si i pár suvenýrov. Len zo skúsenosti by som sa už poučila a prvé dni, kým sa človek aklimatizuje a zvykne na miestne pomery a handrkovanie, tak by som už nič nekupovala. Keď som zistila o koľko nás vlasne obtiahli za tie prvé dva dni... No čo sa týka cien, treba sa fakt jednať. Väčšinou sa hovorí, že reálna hodnota tovaru je asi na 1/10 toho, čo Vám povie dotyčný ako prvú cenu. Pokiaľ dostane toto, je nad mieru spokojný, pokiaľ o niečo viac, tak priam žiari. Pokiaľ zjednáte úžasnú zľavu 20% tak Vás dobre obtiahli a pokiaľ nejednáte, tak ste ich vlasne urazili. Zjednávanie tu totiž patrí do miestnej kultúry. Je to vlasne zábava, bavenie sa a nakoniec budete "my good friend".  Ja som napríklad ten môj bubon zjednala z 1000 na 150 (v tej ich mene).

     V horách nás chceli dokonca povyzliekať a pomeniť ich tovar za naše tričká a nohavice. Tiež ako som spomínala, starší obchodníci vďačne menili za lieky.

     V Marakechi v súkach je to trochu iné, Tu už ten turizmus to nejak pokazil. Na 1/10 sa len ťažko dostanete, nebudú sa s Vami vôbec baviť. Pri handrkovaní o krásnu koženú kabelku nas už pri "podlezení ceny" vypoklonkoval z obchodu, keď videl že prišla Nemka, ktorá nebude mať problém platiť. Túlaním pomedzi stánky sme sa ocitli dokonca v časti, kde mali malých chameleónov v zaváraninových fľaškách (živých!!!) a leopardie kože a gazelie hlavy. No ani nechcem vedieť s čim všetkým sa tam kšeftuje.

     Keď pôjdem nabudúce do Maroka, určite si tentokrát kúpim i ten Aladinov koberec od tkáča v dielni. Tiež si donesiem zdobený čajník a nejakú koženú tašku. A možno sa tentokrát nechám i na námestí pomaľovať henou :-).

.....


     I toto bol dosť rýchly výlet. Len som sa toho trochu bála, lebo som nevedela, ako to bude vyzerať v novom kraji. Dúfam, že sa tam stihnem vrátiť zas, ešte predtým, kým to turizmus úplne pokazí. Maroko je totiž úžasná krajina, kde si ľudia užívajú čas a život. Nikam sa neponáhľajú a pritom tam všetko funguje ako má. Výroba, obchod, zábava... Vďaka sprostredkovanému výletu sme to pocítili len okrajovo a až posledné dva dni sme si to uvedomili. Ale i tak bol tento výlet ako balzám na dušu. Vytrhnutie z nášho rýchleho spôsobu života. Budem sa inšpirovať kamarátmi, ktorí boli v Maroku pár rokov po mne (priložené video). A možno spojím svoj ďalší výlet týmto smerom i s návštevou ďalšej krajiny, napr Mauretánie. Prípadne s výstupom na horu Džabal Tubkal a určite chcem navštíviť prímorské mestečko Essaura.

     Ešte musím napísať pár zážitkov s cestovkou. Bohužiaľ so šoférom sa nedalo inak dohodnúť ako francúzsky (čo bol prúser, lebo nik z nás poriadne nevedel). Navyše mal šofér predom podohadované reštaurácie, kam nás vezme a vždy mal z toho bakšiš. Samozrejme zámerne zastavovala a vyberal jedni z najdrahších. Keď sme sa pokúsili vzbúriť druhý deň, začal byť dosť naštvaný a nevrlý a my sme si uvedomili, že sme v tej situácii naňho aj tak odkázaní. No povedala by som asi takto. Ak chcete istotu a spoľahlivú cestovku, môžem doporučiť. Zistite si však dopredu v kancelárii presný program, lebo hrozí, že od šoféra sa toho už moc nedozviete. Alebo to môžete skúsiť na vlastnú päsť.

Kompletná fotogaléria

 

Video Take Your Time

 


Take your time - Morocco trip from Juraj Korinek on Vimeo.

Mapa Maroka



View Maroko in a larger map

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Okolo Liptovskej Mary

Tvorba s deťmi z odpadu

Sicília a Liparské ostrovy